Iba ten, kto sa sám pohybuje, môže duchovne napredovať; ten kto k tomu používa cudzie pomôcky vo forme hotových názorov, ide svojou cestou iba ako o barlách a vlastné zdravé údy pri tom necháva zakrpatieť.
Iba vo vnútornom presvedčení je pravá viera. Presvedčenie však prichádza iba bezohľadným skúmaním a uvažovaním, nie preberaním cudzích názorov.
To, čo ducha unavuje, nikdy nie je to pravé; Pravda občerstvuje a osviežuje bezprostredne.
Cesta k Najvyššiemu je otvorená pred každým človekom. Učenosť nie je bránou k nej. Veď ani Ježíš Kristus nevolil svojich učeníkov medzi učenými farizejmi alebo zákonníkmi, ale medzi jednoduchými a prostými ľuďmi.
To, čo je nerozlučne spojené s Božstvom, nedokáže ľudský mozog pochopiť, pretože jeho chápavosť je úzko viazaná na čas a priestor; svet ducha je však úplne iného, vyššieho druhu.
Rozlomte okovy, ktoré vás spútavajú, a konečne sa osloboďte; človek, ktorý je spútaný vnútorne, bude večne otrokom, aj keby bol kráľom.
Spútavate sa všetkým, čomu sa snažíte naučiť od druhých; zostávate tak cudzincom sám sebe, stojac vedľa naučeného, ktoré vo vás nemôže nikdy ožiť.
Cestu ku Svetlu musí každý jednotlivec prežiť v sebe; človek pochopí dokonale iba to, čo vnútorne prežije a precíti vo všetkých obmenách.
U mnohých ľudí je dôvodom posmechu z duchovných vecí iba pohodlnosť a lenivosť, pretože by to vyžadovalo námahu zbúrať všetko doteraz naučené a vymyslené a postaviť nové. U iných to zasahuje do zaužívaného spôsobu života a je im to preto nepohodlné.
Len keď človek dáva, má právo prijímať. Nezištne dávať, pomáhať, kde je o to núdza, mať porozumenie pre blížneho a jeho nedostatky, je v dávaní prijímaním a jednoduchou a priamou cestou k Najvyššiemu.